VVP Boletice - Manévre v spálenej zemiBeigetragen:
Pavel BeranKdysi jsem četl zajímavou knihu od slovenského historika Jána Mlynárika nazvanou Causa Danubius věnovanou otázce odsunu německého obyvatelstva z území Československé republiky. V této poměrně obsáhlé publikaci autor mimo jiné popisuje své pocity, kdy jako student účastnící se vojenského cvičení prochází v padesátých letech vojenským prostorem v okolí Boletic. Tuto část vám zde nabízím v nezměněné podobě.
- začátek citace - II. Manévre v spálenej zemiKeď som roku 1952 priiel do Prahy tudova históriu, povedali nám, e si zároveň odslúime vojnu tým, e kadý týdeň bude vyhradený vojenskej príprave jeden deň a počas túdií strávime dva mesiace vo výcvikových priestoroch, a to po mesiaci po druhom a tvrtom ročníku. Prijali sme to radi. Vojna so svojím drilom, hlúposou "zupákov" a sebabuzeráciou nebola pre nikoho vábna a tak sme sa vlastne vetci, a na pár výnimiek, ktoré aj takúto "vojnu" odmietali, zúčastnili vojenskej prípravy.
Aj napriek politickej atmosfére súdnych procesov a popráv a haraeniu zbraňami, ktoré boli iba vonkajím znakom Stalinom pripravovanej tretej svetovej vojny, napriek stiesnenému spločenskému ovzduiu bola to vojna feácka -máločím sa odliovala taktikou, zbraniami, uniformami od nedávno skončenej svetovej vojny a tak sme sa aj my opä (po siedmich rokoch) stretli s pukami, samopalmi, gužometmi a granátmi, s ktorými sme sa na konci vojny ako chlapci hrali, vozili sa na tých istých amerických dípoch či desakolesových náklaďákoch-tudebakroch, ako Červená armáda. Po tejto stránke tu teda nebolo nič nové. Pokiaž ide o politickú prípravu, celkom v duchu studenej vojny o dvoch táboroch, z ktorých ná musí zvíazi v celosvetovom meradle, vo vojenskej príprave sme sa toho dozvedeli menej, ne na početných koleniach, desaminútovkách, prednákach z marxizmu-leninizmu, teda ani po tejto stránke nás nič nezaaovalo. Bolo tu skôr viacej mladíckej bujarosti a figliarstva, ne opravdovej prípravy. Z takýchto prameňov vznikol aj návrh, aby som sa stal ZVP roty - teda zástupcom veliteža roty pre veci politické. Bola to funkcia, ktorú si na mňa vymysleli niektorí posmekári mne na zlos, lebo tým vznikali povinnosti a preto sa nikto neusiloval o jej prebendu. Spomínam to preto, e táto funkcia, aj napriek nepríjemnostiam, mi umonila hlbie vniknú do niektorých vecí, ne mojim kolegom - počul som, čo nepočuli oni a videl, čo nevideli. Keď som ete naviac na prvom sústredení nastriežal zo 100 metrov starou zbojovkou 27 bodov z tridsiatich moných a stal sa najlepím strelcom sústredenia, teil som sa priazni velitežov, ktorí ma pozvali medzi seba.
Po skončení druhého ročníka nastal prvý mesiac sústredenia, a to hneď v júli. Nastúpi sme mali, kadý individuálne, v Českom Krumlove. V kasárňach za mestom, ktoré sa skladali zo zoskupenia nízkych rozžahlých drevených barakov, pripomínajúcich ubikácie z koncentrákov, nás obliekli do starých československých rovnoiat, dali staré zbrane a naloili na náklaďáky americkej armády.
Krátko za okrajom katastru mesta začínal boletický vojenský priestor. Bola to jedna z vojenských oblastí, ktoré početne prekrývali celé pohraničné pásmo od Aska a Karlovarská, vrátane celého Doupovského okresu, cez oblasti Českého lesa a umavy, Novohradských hôr a po východné hranice Rakúska. Najväčie sústredenie, a teda aj najrozsiahlejie vojenské oblasti boli od Českého Krumlova na západ a po Cheb a A.Keď mi plukovník, velitež sústredenia, ako politrukovi ukázal mapu s týmito priestormi, vyrafovanými rôznymi tumi podža druhu vojsk a strategickej dôleitosti, asol som nad obrovitosou plôch, ktorých sa nesmela dotknú noha civila. Úzke koridory, napr. chodský, ktoré pretínali jednotlivé vojenské pásma a kde boli civilné osady, zanikali v zeleni a červeni vojenských plôch.
ako dýchajúce tudebakry nás viezli uteeným krajom, ktorý na sever rámoval hrebeň Blanského lesa, na západe vrcholy Chlumu a Vežkého Pleschenbergu, dosahujúce a 1200 m, a plocha Krianovského revíru s takmer 1000 metrovým vrcholom, na juhozápade vrcholy Langebergu, Knieacieho stolca, Diirenbergu, Sterne-bergu a Spitzwaldu, vetky presahujúce 1000 metrovú výku, niektoré prevyovali 1200 m. Celú náhornú kotlinu na juhu uzavieral takmer 900 m vysoký Pressberg. Ciež naej cesty smeroval do Polečnice, kde boli tankové vojská a kde sme mali my, kandidáti na dôstojnícku hodnos motostreleckých jednotiek, získa patričné skúsenosti.
Kraj ma doslova očaroval. Vyrastal som na rovine, ktorá bola iba v diažke rámo-vaná junými hrebeňami Stredoslovenského rudohoria, kopce v naom kraji boli nízke, niekožkostometrové, mierne prechádzajúce do dubových hôr a zvaujúce sa k nekonečným lúkám, ktorými pretekal pokojný Ipež. Lučenec, mesto mojich gymnaziálnych túdií, pripadal ete vyrovnanejí a zapráenejí. Ani Praha nemala iadne výkové dominanty a zelene mala sporadicky. Tu sa vak tiahli masívne hrebene ihličnatých, smrekových, jedžových a borovicových lesov, zafarbujúce horizont do čierna a tmavobelasa. Boli sme v srdci umavy, melancholickej, pochmúrnej, ale aj poetickej krásy, akú žudské oko málokde môe vidie. Keď sme postavili stany na najniom bode polečnického priestoru na severnom brehu vežkého Olinského rybníka, mohli sme oblúk umavských hrebeňov, ktorý nás koldokola obkolesoval, vníma bezprostredne ako objatie velikej, večne zasnenej, láskavej matky, ktorá vyarovala majestátnos a neobyčajný kžud. Ak by si človek mohol pre svoje obydlie vybra naj-uteenejí kraj, musel by prís sem - nemohlo by astnejej vožby aj napriek tomu, e svoje sídla musel stava vo výke 700-800 metrov. Bol tu dostatok vody, horských lúk i polí. Co ma nemenej prekvapilo, v celom tomto kraji, kde sme "operovali" a ktorý má zhruba plochu 125 km2 tiahli sa lesmi aj údoliami perfektné asfaltové cesty. Cestná sie bola napodiv hustá, vybudovaná s prehžadom a optimálnym
prispôsobením sa krajinnej konfigurácii. Akási posadlos perfektnými asfaltovými cestami viedla a k tomu, e značná čas ciest v poliach a lesoch bola tie vyasfaltovaná. Cesty neboli iroké, boli uzučké a tiahli sa ako čierne nitky celým krajom, stavané na jeden povoz.
Tieto cesty mi navdy utkveli v pamäti. Poznal som cesty z domova. Do polí a lesov sa tiahli obyčajné požné cesty, nespevnené, bez kamenného tetu, prosto pôdou, aká na mieste bola. Dediny s okresným mestom spojovali kamenné cesty, neobyčajne prané, s mnohými výmožmi. A to bolo väčinou na rovine, povedža potokov a Ipža. Na severe, vo vyích oblastiach sa tiahla iba jediná trková cesta, ostatné, aj medzi lazmi, osadami a obcami, boli nezpevnené, požné. V takomto horskom kraji som, samozrejme, podža svojej skúsenosti predpokladal rozbahnené požné cesty. Avak tu bolo čosi, čo som videl doma iba na ceste, ktorá spojovala Lučenec so Zvolenom -riadnu asfaltku, cestu spojujúcu okresné a priemyselné strediská. Avak toto bolo iba na tomto úseku: cesta z Lučenca na juh do Fižakova bola u obyčajná kamenná cesta. U iba týmto vybavením a úrovňou ciest, ich kvalitou, hustotou a umnou kon-tmkciou bol tento hornatý kraj polstoročie vpredu za mojím rovinatým juhoslovenským krajom. Vzhžadom na to, e cesty sa tiahli po svahoch členitých hôr, prekračovali početné riečky a potôčky, museli by vybudované na nespočetných mostoch a moslíkoch, ktoré boli vetky stavané s umom a láskou z opracovanej uly a samy o sebe boli prirodzeným umeleckým dielom. Tie čosi, čo som doma nevídal.
Avak ako popísa úas, ktoiý ma zachvátil, keď som videl, e tieto cesty v čarovnom kraji, obostrenom prstencom hôr, vedú do mŕtvych sídiel, do dedín zrovnaných so zemou, povedia vysokánskych líp a javorov či jaseňov, jilmov či dubov - iba zoskupenia týchto stromov dávali zna, kde bolo žudské obydlie. Netýkalo sa to iba osád a obcí, ale aj jednotlivých hospodárstiev mimo tieto zoskupenia: zrazu niekde uprostred lúky či poža vyčnieva skupina stromov, vrátane ovocných, a v ich náručí zbúranisko, pomaly zarastajúce ihžavou, burinou. Zatiaž toto pokrytie rumovísk milosrdnou zeleňou a prútim nebolo lak zjavné ako po rokoch. Iba pred rokom či dvoma sa tu prehnala hlúpos a žudská zloba, vetko bolo čerstvé, niekde akoby vykonané včera. Krátery po delostreleckých granátoch a leteckých bombách boli ete kde-tu ožahnuté čiemotou explodovania, okolo vyvrhnutá zem ete nevypustila ani trávu, rozvalené domy niesli na sebe peča celkom čerstvých stôp tankových pásov. Bolo zjavné, e hlavné pustoenie sa tu uskutočnilo pred naim príchodom, zhruba od roku 1949 do 1951, keď sa tento kraj pretváral vo vojenské pásma, resp. keď padlo rozhodnutie, e u ničím iným nikdy nebude, len vojenským priestorom.
Táto peča pustoenia nás doslova ohúrila a vniesla do nás strach. Stačil som postrehnú, ako naa bujará nálada poklesla, a sme stíchli; do spevu, čo sa patrilo a k čomu zo začiatku za Krumlovom bola nálada, nebolo ani za mak chuti. Začali sme sa v otvorených tudebakroch krúti, pozorova kraj, otáča sa za ruinami a určova si podža stromov svoje vnútorné ciele: aj tam bol dom, aj tam bolo hospodárstvo, tamto zas dedina. Padla na nás tieseň. A nebolo to iba na korbe náho tude-bakra. Ani pred nami, ani za nami sa z celej kolóny neozýval spev, ani hlasitý hovor. Perfektné asfaltové cesty nás viedli straidelným krajom, v ktorom nádhera hôr a umavských hrebeňov tak príkro kontrastovala so smrou žudských sídiel. Bolo to čosi príerné a drádivé zároveň. Vyschlo mi v krku, jazyk zdrevenel...
Pochádzam z kraja, ktorým sa prehnala vojna. V niektorých dedinách sa front zastavil na týdne, bojujúce strany si obec podávali zo dňa na deň, nové a nové útoky, delostrelecké prepady. Dediny boli značne pokodené, nebolo v nich takmer zaskleného okna, v domoch sa černeli diery - na strechách a v múroch - po delostreleckých granátoch a mínach. Moju dedinu trikrát bombardovali ruské bobardéry s ciežom zniči cestný a elezničný most cez Ipež, zasiahli aj domy. Poznal som vojnu zblízka. Ale toto, čo som videl v boletickom okruhu, presahavalo vetky moje predstavy.
To, čo sme zazreli iba letmo na naej ceste do Polečnice, mohli sme podrobne tudova priamo, dalo by sa poveda nosom, a aj zvnútra zeme, zo zákopov, v dedinách a sídlach samých.
Asi tri kilometre severozápadne od náho tábora sme mali hlavný výcvikový priestor. Z rozbitej cestnej tabule, roztriežanej ako sito, sme sa dozvedeli, e väčia dedina, či menie mestečko pred nami je Gablonz - Jablonec. Obec bola zrejme dôleitou kriovatkou kraja - pretínali ju dve hlavné a dve vedžajie cesty, rozbiehajúce sa vejárovité do kraja. Sama obec, hoci poloená vo výke takmer 800 metrov, bola kol-dokola obkolesená lesmi a necelý kilometer severne nad ňou sa vypínal vrchol 1000 metrovej hory. V okolí obce, na jej junom okraji, sme mali hlavný výcvikový priestor, vybavený sieou zákopov, terčov, bunkrov a iných zariadení, imitujúcich frontovú situáciu. Tu sme podnikali útoky na nepriateža a smerom proti hore sme nacvičovali ostrú strežbu za útoku. Iba zázrakom sa stalo, e pri tom hulákaní a treskote ostrých nábojov, pri padaní do zákrytu, plazení a opä behu - za stálej strežby, nedolo ku katastrofe. Nacvičovalo sa naostro a intenzívne, akoby nebol čas a vojna bola na spadnutie. Útok sa vak viedol aj cez obec: nacvičovali sme dobývanie, ale aj obranu "opevneného bodu". Iba vtedy, keď sme v kryte preliezali rumoviska obce, mohli sme si ju vimnú od základov. Bola zväča zrovnaná so zemou. Tak dôkladne, e sa nám zdala ako rovina. Tanky, ktoré sa tu preháňali, rozplanýrovali murivo ako dokonalý buldozér. Avak aj napriek tomu spod niekožkých nezbúraných stien tmaveli sa otvory do pivníc a sklepov. Zistili sme, e boli vybudované z kameňa a navrchu mali betónové platne s traverzami. Boli to elezobetónové pivnice, nad ktoiými sa krútili tanky, avak ich kontrukcia vydrala mnohotonový tlak. Odtlačky tankových pásov boli vyryté so vetkými znakmi; dalo sa tudova, ako sa tu tank krútil, menil smer, ako sa vracal, boli tu jeho presné stopy. Tankisti asi vedeli o čo ide, preto si dovolili toto riziko. iadny sklep sa neprepadol.
Nemohli sme sa vynačudova. Videli sme pár častí zachovaných matali s kamennými, perfektnými žabmi, do ktorých trubkami bola zavedená voda z domácich vodovodov, automatika žabov, z ktorých si zviera samo čerpalo vody kožko potrebovalo. Nemohli sme uveri, e tu v horách, na umave, v zapadnutom svete, existuje takáto kultúra hospodárstva a bývania, e sme nenali stopy po padajúcich dreveniciach, typických pre horské oblasti, ale zvyky po perfektných kamenno-tehlových stavbách s pouitím novej techniky traverz a elezobetónovej dláky. To iba potvrdzovalo celkovú úroveň kraja, ktorú sme spoznávali u z perfektnných asfaltiek, mostov a priepustov a kameňom vyloených garádov a z kadého kúska zeme, ktorý bol umne poznačený žudským úsilím a prácou generácií.
V prostriedku obce čnel kostol. Jediná vcelku zachovaná stavba, do ktorej múrov sa nepustili tanky. Klenba barokového kostola mala na hornej polovici k oltám niekožko dier po delostreleckých granátoch, dolná čas pri vchode sa zrútila a do kostola svietilo páliace júlové slnko. Okná, v ktorých sa zachovali zvyky farebnej mozaiky, vliatej do olovených výstuí, civeli prázdnotou. Vo vyrezávaných dubových laviciach, ktoré niesli znaky perfektnej rezbárskej práce, vážali sa tehly a murivo, polovica oltára bola odstrelená explodujúcim granátom. V priečelí oltára visel vežký obraz ukriovaného Krista, bol to barokový olej asi meter iroký a dva metre vysoký, visiaci naprieč, driaci sa akýmsi divom na žavom hornom rohu. Dole pri nohách mal rozsiahlu dieru, spôsobenú črepinou či tehlou, ináč bol postriekaný drobnými trhlinami od explodujúcich mín. Kostolom prefukoval vietor a Kristus sa kolísal sem a tam. Fresky po stenách, čo sa zachovali, hlásali proroctvo - bola tu bieda aj víazstvo človeka, jeho večné hžadanie a spočinutie. Kadý, kto videl rozbombardovaný kostol či katedrálu, si dokáe predstavi tento údesný obraz. Z napolo prázdnych okien kostola ako aj dier po explóziách akých pätnástiek bolo vidie nádheru hôr a ich velebnú íravu. 0 to viac a bolestne pôsobilo díva sa na neporuenos prírody z tohto uhla, kde človek konfrontoval svoje bytie so ivotom večným, spytoval svoje svedomie a meditoval o žudskom údele. Bol to cynický výsmech nielen kresanskej kultúre a tradícii, ale aj - a to predovetkým - budovatežom chrámu a tvorcom fresiek, obrazov a rezieb.
Boli sme budúcimi kunsthistorikmi, etnografmi, historikmi, filozofmi, estetikmi. Boli sme kandidáti vied, ktoré práve tieto veci skúmali a poznávali. Kunsthistorici boli zo zkazy barokového kostola, ktorý bol udivujúci svojím rozsahom, zdrvení. Etnografi tu v zachovaných zvykoch nachádzali stopy kultúry, ktorú nepoznali, a ktorú (podlá ich hžadiska) bolo treba pretudova. Prehistorici si začínali vytvára celkom novú disciplínu archeológie: kde videli nahromadení ny vedža zoskupenia stromov, určovali žudské sídla, a radej by vzali svoje "náradíčko", ne puku či gužomet a hrabali by sa v zemi. Vznikal nový druh archeológie. Synkovia poctivých českých sedliakov, ktorí vedeli, čo je vybudova a udra hospodárstvo, poznajúci aj technickú vybavenos hospodárstiev svojich otcov, sa jednostaj obmietali okolo zvykov zachovaných matali a hospodárskych budov, preliezali pivnice a sklepy, určovali pôdorys jednotlivých dvorov, celých hospodárstiev, ako aj jednotlivých stavieb. Keby vojenské úrady vedeli, e namiesto prípravy vojakov dôjde k intenzívnemu túdiu barbarstva, ktorého sa nedávno na tomto kraji dopustili, boli by vyhliadli vojenské priestory kdesi v stredných Čechách alebo na moravských výcvikových strediskách. Takto, nechtiac, alebo vari naschvál, nechali mladým adeptom spoločenských vied, medzi ktorých sa najviac zamieali aj herci z Akadémie múzických umení a muzikanti z fakulty teje koly, "vychutna" dielo pustoenia.
Lebo napodiv títo mladíci začali by zvedaví. Ich zvedavos vyvierala skôr z hlbokých emociálnych vrstiev, ne z racionálnej úvahy. Roky sa u učili o Mníchove, o Hitlerovi, o Sudeákoch, uznávali kolektívnu vinu nemeckého národa za druhú svetovú vojnu, poznali naspamä vetky výčiny gestapa a nemeckej moci. Boli Slovania, nasýtení antigermánskou propagandou. Poznali Fučíkovu Reportázpod ibenice, vedeli podrobnosti o vypálení Lidíc a Leákov. Boli členmi spolkov priatežstva so Sovietmi, členmi zväzu mládee, niektorí boli členmi vládnucej strany, plne angaovaní v novej truktúre moci. Napokon preto aj mohli tudova. Ich rovesníci, majúci iný náhžad, netudovali alebo boli zo kôl vylúčení. Vedeli si zdôvodni "transfer Nemcov" a schvažovali ho ako spravodlivú odplatu a očistenie vlasti od cudzieho ivlu, od osudnej "piatej kolóny".
Ale zároveň boli vychovaní a vyrástli v dimenziách európskej kresanskej kultúry a jej etike v úcte k žudskej bytosti a jej dielu, k precizovanému vzahu k hodnotám, ktoré človek vytvoril. Bolo u takmer desa rokov po vojne, ktorú mnohí nevideli v jej najkrutejích prejavoch, lebo ich kraja sa vojna nedotkla. S takýmto prejavom nenávisti sa tu stretli po prvý raz.
Začali sa pýta, či to urobili Američania, či to vzniklo v dôsledku operácií Patto-novej armády v západných Čechách. Ale čoskoro si to sami vyvrátili, e stopy po tankových pásoch a kráteroch, po granátoch a mínach predsa by u čas zavial. A tieto boli čerstvé. Kto to teda urobil a prečo a naviac, prečo tak dôkladne? Zo koly vedeli, e vetok majetok Nemcov bol konfikovaný a stal sa národným majetkom, teda vlastníctvom vetkého žudu, ich žudovodemokratického tátu. Tak načo bolo potom treba zrovna so zemou desiatky a stovky obcí, tisíce domov, žudských sídiel, spustoi to, čo generácie krvopotne zhonobili, zdevastova vlastný národný majetok?
Po večeroch vznikli v stanoch na brehu Oliny debaty, ktoré sa pretiahli hlboko do noci. Odpoveď neprichádzala. Áno, vetci boli zajedno, e Nemci to potrebovali, ak sa s nimi naloilo tak, ako sa stalo. Ak si niekto myslel niečo iné, neodváil sa to formulova. Ale načo sa zničil takýto cenný majetok?
Prvý kto bol po ruke, bol ZVP - teda ja. Vysvetli, povedz! Ak nevie, spýtaj sa, čo sa tu vlastne porobilo. A kedze podobné otázky sa opakovali aj v iných rotách a práporoch, nezostávalo aj ostatným ZVP ako hžada odpoveď.
Priiel som za kapitánom, zástupcom veliteža pluku pre veci politické, teda za "po-litrukom" pluku. Bol to Praák, "profík", mal čosi vye tyridsa rokov, a bol skôr praktik, ne teoretik. Ako to, opýtal sa nás, e to neviete vysvetli? Ste tak neschopní? Niečo je vám nejasné? Keď sme ho presvedčili, e nám je to politicky a teoreticky vetko jasné, ale nevieme odpoveda mustvu, prečo to bolo nevyhnutné urobi, namiesto dlhých rečí nás najbliiu nedežu posadil do dípu - okrem mňa tam boli ete dvaja ďalí ZVP práporov - a vyviezol nás na vrchol hory nad Jabloncom. Na hrebeni, ktorý sa zvaoval k obci, bola čistina, paseka, na ktorej boli viditežné zákopy pre postavenie diel. Boli tu sedemapolky, povedal, minulý rok. A na Jablonec pálili z kilometra priamou pažbou. Ilo o sústredený útok, vlastne nácvik totálneho útoku. Po pažbe nasledoval tankový útok a po ňom pechota. Namietli sme mu, e predsa sedemapolky, aj keď z priamej strežby, nemôu urobi také krátery a diery v silných múroch kostola. Usmial sa a ukázal na vrcholy Spitzwaldu, Diirrenbergu a Knieacieho stolca. Tam dopravili desiatky a dvanástky húfnice, povedal nám.
Ostrežovali Jablonec klasickým spôsobom, avak sústredene. Tanky to u iba dokončili. Jablonec, kriovatka ciest s kostolom a dvomi mlynmi leal v kotline ako na dlani - bol ideálnym terčom a miestom delostreleckej sústredenej pažby. iadna strelnica s provizórnymi ciežmi, s potemkinovskými dedinami nemohla tak detailne testova parametre delostreleckej priamej i nepriamej pažby, rozptyl mínometnej pažby, pažby akých gulbmetov a vlastne účinok vetkých akých a žahkých zbraní, vrátane tankov.
Kapitán nás zaskočil. Vyčítal nám. Zapochybovali sme o tom, e je treba optimálne pripravi armádu v podmienkach čo najskutočnejích, aby sa mohol odrazi útok svetového imperializmu na tábor mieru.
Predsa nám to vak nedalo. Padla otázka, či to skutočne nebolo príli nákladné cvičenie a či sa nedalo uskutočni niekde inde a aby sa obec zachovala. Videlo sa nám to ako ničenie národného majetku. Kapitán očividne znervóznel. Začal pochybova o naich triednych, politických a mravných kvalitách. Napokon celý červený v tvári vykríkol:
"Keď ste takí chumaji, poviem vám to naplno: zničili sme Jablonec ako aj iné dediny, aby sa sem u Nemci nikdy nevrátili! Tak je to! Hlupáci!"
Podivili sme sa, prečo by sa sem mali vraca Nemci, veď v Postúpimi bolo predsa jasne rozhodnuté. Opä nás zosmieňoval, či vraj nič nevieme o revanistických silách, pripravených pri prvom preniknutí angloamerických imperialistov na nae územie vniknú na svoje pôvodné územie a znovu sa na ňom usídli. A tak nech sa teda vracajú na rumoviska!
Dozvedeli sme sa, e nemecké sídla boli zničené po roku 1948 zámerne, aby sa do nich nikdy nevrátilo pôvodné obyvatežstvo, stavitelia ciest a príbytkov, aby svoju vlas stratili aj takto a bola po nich, najmä na bavorských hraniciach, odkiaž vraj striehlo najväčie nebezpečenstvo, vymazaná aj posledná stopa.
V ďalom nadávaní nám u celkom rovno povedal, e armáda po "víaznom februári" tu urobila vlastne to, čo robil jeho kolega, -tábny kapitán delostrelectva na Jihlavskú (čím sa mu vraj pochválil). Nechal vytiahnu delá a húfnice na najbliie kopce, zamieril ich a potom oznámil obyvatežstvu, e do 24 hodín začne sústredenú pažbu na obec a neručí za ivoty tých, čo zostanú. Bolo to v roku 1945, v čase "divokého" odsunu... Po prvý raz mu neuverili a on skutočne spustil pažbu a spôsobil masaker. Odvtedy u stačilo jeho stručné vyhlásenie. Nemecké obyvatežstvo prchalo v zmätku a strachu smerom k rakúskym hraniciam. Takto sa mu podarilo totálne vysídli vežkú čas jihlavského jazykového ostrova - vyžakaní Nemci sa tak sami postarali o svoj "odsun", neboli s nimi iadne starosti. Haha!
Vtedy sme si uvedomili, e československé delostrelectvo v pohraničí plnilo v prvom rade úlohy totálneho odsunu a ničenia sídiel, a a potom vlastný výcvik. Nebola to isto slávna stránka tohto "boha vojny". Československé delostrelectvo vtedy zaznamenalo jednu zo svojich najsmutneích kapitol. Kto to kedy napíe, kto?
Na najbliom kolení som hovoril o nevyhnutnosti prípravy v čo najoptimálnejích podmienkach, aj z hžadiska skutočného výskumu, ako jednotlivé druhy zbraní môu zasahova, akú majú priebojnos, silu, čo môu pokry. e medzinárodná situácia je vežmi vána, treba by pripravený kadú chvížu na otovrený boj a preto musia podstúpi svoj údel majetky, naviac, dodal som, ktoré neboli nae. Ktosi vykríkol, e sa mýlim, lebo ide o národný majetok a straty presahujú potrebu. A tak sme začali odznova. Osobne sa mi to vtedy priečilo, opakova to, čo nám vtĺkal do hláv kapitán - vysvetli vetko prípravou na vojnu, čomu musia ustúpi resentimenty zo zničeného majetku. Sám som poznal hodnotu domu, vedel som, ako moji rodičia po ňom túili, usilovali sa oíí a nikdy sa ich dež nesplnil. A tu dookola sa plánovito a úmyselne zničili dediny a mestečká, mnostvo perfektných domov s hospodárskymi budovami, zariadeniami, niekde aj s časami nábytku, požnohospodárskych strojov. Ale aj iní, najmä dedinskí chlapci cítili, e takto sa to nedá vysvetžova a e je to iba hra, ako zahmli čosi, čo sa priamo nemôe poveda: aby sa sem u nikdy Nemci nevrátili. Predsa sme to vysvetlili hrozbou vojny a potrebami na jej dôkladnú prípravu. Diskusie a otázky načas skončili.
Vyrojili sa vak zakrátko znova, keď ná výcvik v Jablonci a jeho okolí skončil a my sme ako ..horskí myslivci" postúpili vyie, na výcvik boja v lese a ako prístupných priestoroch. Tam sme poznali rozptýlené, horské osídlenia. Na svahoch Spitzwaldu sa rozprestierala Bozdova Lhota, |>od Durrebergom a Knieacím stolcom sa tiahlo osídlenie Starého a Nového pičáku, niie pri Olovke malá dedina Račín s roztriežaným kostolom, pod Krianovským revírom sa rozliehali osady Goldberg, Kvetná, Nová Víska, pod Chlumom a Vežkým Pleschenbergom Chlumany, Strouby. ktoré sa zvaovali k obci Ondrejov, ponie na juhu bol Prakéf a pod kótou 962 medzi Ondrejovom a Jabloncom na Olovke mali svoje sídla Vítézovtí Uhlíŕi a bola tam osada Veselí. Toto bol zhruba ná operačný priestor. Toto horské osídlenie, ktoré sme tu mali, organicky zapadalo do prírody, do jej rytmu, zrázov. Chalúpky, na rozdiel od Jablonca. mali horský charakter." napoly - vpredu boli drevené, vzadu, kde boli matale a hospodárske miestnosti, boli murované, väčinou z kameňa. Niektoré boli v ru-moviskách, a to starích, kedysi z rokov 1946-1948, ale niektoré boli - aj napriek akému pokodeniu - celé, identifikovatežné. Mnohí z nás sa prvýkrát stretli s takýmto osídlením drevom bačov, míliarov; etnológ poznamenal, e to boli staré banícke osady. Toto rozptýlené osídlenie v nádhere prírody pripomínalo akýsi obrovský, nekonečný lesopark, kde kadá stavba bola starostlivo, podža nejakej záhady, urbanisticky umiestená tak, ako len mohla; nedokázali sme si predsavi, e by to mohlo by inak.
V nekonečných nácvikoch ostrého boja, v plazeniach a kopaniach zákopov, v niekožkohodinových pochodoch podrobne sme mohli tudova toto osídlenie meter po metri a kilometer po kilometri. Boli sme nadení ale súčasne aj zdrvení. Chrám neporuenej prírody a velebnos hôr kontrastovala s žudským barbarstvom. A naviac sme sa ho museli zúčastňova aj my. Čo ete stálo, rúcalo sa pod ostrou cvičnou pažbou z pancierových pästí - strechy chalúpiek vystrekovali pri explózii do výky a ako dáď sa znáali dolu rozbité eternity, drevené indle a časti lepenky, či kridlí. Videli sme na vlastné oči záhubnú činnos tankov, ktoré preráali domy naskrz, niesli ich niekožko desiatok metrov z časti na sebe, rozsypali ich dookola. Jednoducho - bojovali sme v autentickom teréne, naostro: mali sme strach, boli sme ohluení rachotom pažby a explózií, cítili sme sa dôleité a majestátne - bojovali sme. Ale prečo a za čo?
Mučivé otázky sme zaháňali alkoholom. Hoci platil prísny zákaz, na konci náho výcviku nae požné fžaky namiesto vody obsahovali zväča rum. Keď napitý poručík Murako zaútočil nasadeným bodákom na nás, pomýliac si nás s imperialistickými vojakmi, vedeli sme, e sme to prehnali; o to viacej, keď sa mu vzápätí - keď stratil vedomie - vo vysokej tráve prehnal okolo hlavy vo vzdialenosti tridsiatich centimetrov tank v plnej rýchlosti.
Aby sme prispeli do Fondu národnej obnovy, boli sme povinní vykonáva aj enijné práce. Bol to výcvik enijného vojska, ktorý sme mali tie ovláda, ale zároveň sme mali aj istý plán hospodársky. Tam, kde zostali ete tehlové murované steny, alebo celé, hoci pokodené hospodárske budovy, bolo naou povinnosou od vrchu stavby múry rozobera, tehly starostlivo po doskových žaboch púa dole, kde ich druhá čas vojska čistila a nakladala na tudebakiy, ktoré odváali tehly na nádraie a odtiaž, ako sme sa dozvedeli, putovali a na východné Slovensko. Chápali sme to ako úžavu a oslobodenie od nekonečných cvičení, pochodov, kopania zákopov. Avak bola to práca nebezpečná a napokon aj odporná. Prilo nám búra - ponajviac v údolí Olovky - zachované hospodárske budovy a mlyny. Odhádza kridle, strha strechy a postupne odkrýva murivo. Keď sa na nás dívali dôstoníci alebo ich zástupci, museli sme zachova predpísaný postup. Ale akonáhle sa stratili, uviazali sme na tít múru dlhé lano, vetci zabrali a povalený múr sa nám vážal pri nohách. Bez čistenia sme tehly nahádzali na náklaďáky, ktoré sa rýchlo stratili. Plán, ktorý sme predtým sotva plnili, zrazu sme prekračovali na niekožko sto percent. Niektorým z nás v dui zostával blen z ničivého diela. Rýchlo sme si to vak zdôvodnili revanistami, mi-perialistmi, Udicami a zapili rumom. Po vytriezvení sa vak trýznivé otázky vracali s plnou naliehavosou. Uvedomili sme si, e sme súčasou ničiaceho stroja, ktorý má zlikvidova sídla, aby sa do nich u nikto nevrátil, ale zároveň aby sme sa vnútorne skompromitovali a napokon nás preli sentimentálne mylienky, prečo delostrelci a tankisti zrovnali so zemou Jablonec a iné dediny.
Keď sme sa za dva roky neskorie, v lete 1956, vrátili do tohto priestoru znova, s nemalým zadosučinením a úžavou sme zistili, e boletický vojenský priestor zúili a zmenili, niektoré dediny vrátili civilnej správe a e domy, ktoré zostali ete akomak pohromade, sa usilovne opravujú, pravda za cenu, e sa ničili a búrali iné, viacej pokodené. Ale bolo po XX. zjazde KSSZ, skončili sa popravy a hromadný teror, žudia začali rozmýža reálnejie, armáda strácala svoje výsadné právo zabera si čo chcela, pretoe jej éf Alexej Čepička sa ocitol v nemilosti. Generálske cesty, sypané bielym drveným kameňom, ktorý sa povinne kadý deň musel pohraba, aby noha pána ministra národnej obrany vstúpila naň prvá a zanechala viditežné stopy, na ktoré sa mustvo bolo povinné díva ako na sviatos, začali zarasta prvou trávičkou a po divokom generálovi - Gottwaldovom zaovi - zostali u len spomienky. Keď sme prechádzali rozžahlou obcou Chvaliny, v ktorej sme pred dvoma rokmi nevideli človiečika, mávali nám skupinky civilov, nových obyvatežov, tých, ktorí zachraňovali, čo sa ete dalo. Nemali sme čas tudova ich z uháňajúcich áut. Avak aj tak sa nám zdali podivní - počerní, ako Cigáni, meních postáv, boli medzi nimi aj iní. odliného vzhžadu - akoby sa tu zbehla vzorka nejakého obyvatežstva z opusteného ostrova. Boli to východoslovenskí Cigáni a rumunskí Slováci, pomieaní so Slovákmi z Ma-darska a volyňskými Čechmi. Tie tváre sa nám zdali takmer neskutočné, podivné, akoby dementné. ničím spolu nesúvisiace. Obyvatežstvo, ktoré, strafiac domov, bolo vohnané do nového domova, nijako neharmonizovalo ani s krajom, ale ani samo so sebou. Tento obraz akoby dopĺňal celý ten nezmysel násilného vysídlenia, ale aj vynúteného osídlenia.
Rumoviska, ktoré sme videli ete pred dvoma rokmi čerstvé, pomaly zarastali, ihžava a prútie naznačovali, kde boli sídla - vytvárala sa tak cela" sie malých hromádok s touto divokou kvetenou, pamiatky staré 10-11 rokov, ale aj 2-3 roky. Boli sme mladí, plní nádeje, spoločnos začínala dýcha, vemoenos mocných sa začala obmedzova, vy.li najavo Stalinove genocídne akty, po prvýkrát sme počuli o jeho násilnom vysídžovaní krymských Tatárov, malých severokaukazských národov Čeče-nov, Baleharov. Inguov a napokon, ale nie s vežkým zdôrazňovaním, aj o genocíde povoiskýcli Nemcov. Práve tento posledný akt zločinu nám čosi vežmi naliehavo pripomínal: nestalo sa aj u nás, za plnej imperiálnej vlády cára Josifa Vissarionoviča, čosi podobné?
Tieto otázky sa vak vtedy racionálne a pregnantne takto neformulovali - zostávali nevypovedané, tkvejúce v hlbokých vrstvách podvedomia. Ponajviac k nim viedol pohžad na zničenú krajinu a spomienka na vlastné ničivé konanie. U nič podobné sa na tomto druhom cvičení neopakovalo, ani ostrá strežba z diel a húfnic, iadne tanky u neroznáali na svojich pancieroch nemecké domy, ktoré sa zázrakom zachovali. Nastal čas zbierania kamenia, ktorému predchádzal čas rozhadzovania ka-menia. Nič nové pod slnkom...
Bolo u napokon 11 rokov od začiatku vyhnania Nemcov a za toto desaročie sa zmenili nekontrolovatežné váne, odené do rúcha vlastenectva, na racionálne ohodnotenie dedičstva. Spoločnosti chýbali mnohé základné zdroje, tisíce hektárov lúk, polí a lesov vo vojenských pásmach stali sa mŕtvou krajinou, neprodukujúcou hospodárstvu iaden úitok, hoci inak zem kadoročne rodila. Bytová kríza sa nevyrieila, pretoe tisíce obydlí bolo zámerne poničených. Praskí hlavní radní, keď videli, e icli mesto zostalo vlastne bez väčích vojnových kôd, aby zdôraznili tragédiu vojny, sami nariadili zbúra goticko-renesančné múry staromestskej radnice, ktorú zvnútra zachvátil poiar. Nechali po spôsobe niektorých nemeckých miest iba kus steny pri vei s pôvodnými oknami a tukatúrou. Tu dominovala totálna hlúpos v koncentrovanej podobe. Keď sa u za Prahu nebojovalo, ani v roku 1938 či 1939 a poriadne ani roku 1945, tak sa umelo muselo búra to, čo ete zostalo, aby rany na národe a nenávis k okupantovi boli ete zjavnejie. "My Prahu nedáme, radej ji zbouráme... zbouráme hneď, znie refrén pesničky, ktorú si pivom počastovaní Pra-áci kadovečerné spievajú. Keď im ktosi pripomenie: Prahu ste nedali, ale radej zbúrali, netvária sa lichotivo. Poliaci si obnovili z rumovísk podža starých plánov, kresieb, náčrtov a fotografií krážovský zámok vo Varave. Vetko odznova, nákladné, starostlivo. V Prahe zostalo pevné kamenné murovisko renesančnej radnice, iadajúce iba vyplni vyhorené poschodia a zavŕi ho strechou, aby budova oila v pôvodnej kráse, ale ktorýsi chorý mozog, ktorý naviac naiel v zbabelosti a ustraenosti iných zdôvodnenie, navrhol zničenie tohto skvostu starej Prahy.
Vežakrát som sa vtedy sám seba pýtal, prečo tí Česi vtedy, "po revoluci", ako oni radi hovoria, a v rokoch nasledujúcich tak nadene intenzívne búrali? Vari preto, e ich vlastne vojna nezasiahla, a na niekožko meních leteckých náletov? Aby sa vyrovnali vo svojom poníení iným národom? Aby svojím ničením a búraním zdôraznili tragédiu vojny? Aby si - keď u za vojny nebojovali - po máji 1945 urobili v pohraničí "náhradnú vojnu", ako im to neskôr sarkasticky vyčítal kritik "čecháčkovství" prof. V. Černý? Na tieto absurdity odpovedia budúci historici... Ale Česi si v Európe vydobyli prvenstvo v búracej mánii - keď frontové polia nepreli krajinou a nimi, vytvorili si ich sami a hrali sa niekožko rokov na vojnu, so vetkým, čo k lo-mu patrí. Tragikomédia tkvela v tom, e u bolo dávno po vojne, a oni sa ete stále s červenými páskami RG hrali na vojnu, so vetkými náleitosami: leteckými, delostreleckými, tankovými prepadmi - ete dlhé roky, vari 5-7 rokov po vojne v niektorých oblastiach krajiny zúrila vojna, skutočná, ničivá; keď so vetkou brutalitou vyhnali Nemcov, začali nie mení útok na ich sídla. Akoby cítili, e čosi dlia vetkým iným národom, ktoré trpkos vojny preili naplno. Keď im Poliaci pripomínali skutočnos, e zatiaž čo kadý piaty Poliak iiel do hrobu, za vojny český národ početne vzrástol, bolo to kruté a trpké a nepriznaniahodné. Vak my vedieme vojnu, a akú, pozrite, rieime osud dejín, tisícročné nerieené otázky, pozrite sa na nás, ako sme zacvičili s tromi miliónmi Nemcov, čo sme urobili s ich sídlami... Akoby tento národ nasýtený plnosou víazstiev nemal nič iné na práci, ne obráti zbrane voči sebe a svojim zdrojom civilizácie a bohatstva. Akoby sa tu opakovali novodobé Lipany XX. storočia, ktoré práve tak, ako tie pred piatimi storočiami uvrhli národ do posmechu a biedy.
Bol som vtedy zmätený, nevedel som si odpoveda na jedinú otázku. Vetky hodnototvomé systémy pri pohžade na umelo a nezmyselne zničenú krajinu, žudské sídla, obrovské hodnoty, vytvorené generáciami, sa mi rozkolísali. Ak moji rodičia za celý svoj ivot sa nezmohli na to, aby mali vlastnú strechu nad hlavou, a tu v čase hlbokého mieru sa s obydlím človeka zachádza ako s hodnotou vypálenej zápažky, tak čo sa to robí, preboha? Čo vlastne potom má hodnotu? Je vari dovolené vetko? Je jedno, komu to patrí, ale patrí to žudskej civilizácii, dielu človeka. Veď viem, ako ako sa vykrojí tep kameňa z balvanu uly, ako aie sa opracuje a dopraví na miesto stavby, ako pracovito sa musí urobi jediná tehla, či lata na streche, jediný trám, čo znamená urobi jediné okno či dvere, jedinú kžučku... Tu sa pohŕdalo žudským dielom ako takým, hlúpos a nenávis začala devalvova vetky hodnoty, od zjavných a viditežných a po tie na]hlbie, skiyté, neznáme, ktoré mali prís na rad a neskôr. A týmto naruením hodnôt v oblastiach pre človeka najstarích, spojených s jeho existenciou odpradávna, ako je hodnota sídla, príchylnos domu, dávali sa do pohybu vetky hodnoty mladie, menej zakotvenejie - devastovali sa a spochybňovali vetky hodnoty vôbec.
Nebol to iba pád staliniznu, aspoň jeho vonkajej formy totalitnej diktatúry, ktorý otriasol mojou generáciou - v čo sme verili, to sa nám pred očami zrútilo a namiesto krásnej svetlej budúcnosti sa zmenilo v obraz najaieho zločinu - genocídy. Mnohí z nás osobne nezaili justičné vrady vo svojich rodinách; ak by tak bolo, neboli by sme na univerzite a teda ani nie vo vojenských výcvikových priestoroch umavy, vari iba ako "čierni baróni". Mnohým sa nám obraz detrukcie spoločnosti, zákonov žudských a boích, to zrútenie morálnych hodnôt, na ktorých sme stavali svoje videnie sveta, mieal dovedna s vypálenými a so zemou zrovnanými dedinami a osadami uprostred rajskej prírody.
A tak v hlavách 22-24-ročných mladíkov existoval náramný zmätok s tisícami nezodpovedaných otázok. Pomaly a pudovo sa začínala objavova hlbia súvislos žudskej zloby, nenávisti a hlúposti. Boli to prvé náznaky, na základe ktorých sa mohli ozrejmova akty zámerného ničenia hodnôt. Nae poznanie sa prehlbovalo.
Avak zostávali stále iba nezodpovedané, skôr tuené ne jasne formulované otázky. Ete stále sme boli veriacimi v najspravodlivejiu spoločnos žudstva, akú dejiny vytvorili, a tú môu vytvori iba nástrojom marxizmu-leninizmu, ete stále sme dúfali, e ten zbor bohov, prorokov a anjelov, ktorý projektoval do času ako víziu lásku k blínemu a spravodlivos sociálnu a spoločenskú, je naa strana, ktorej sme v zanietení vraveli "rodná". Ale zároveň sme na vlastnej skúsenosti videli čosi, čo mnohí nai vrstovníci nevideli, lebo sa do vojenských priestorov umavy nedostali, a ak, tak nie práve na vybrané elitné cvičiska a strelnice. A potom nám holohlavý Nikita Chručov vzal aj náho vrchného boha, zhodil ho do prachu.
Roku 1958, keď sme záverečnými skúkami mali po dvojmesačnom kurze ukonči nae túdium dôstojníckej prípravy, neboli sme u ničím a nikým prekvapení. Ani nás úmyselne neiritovali. Strčili nás do podobného tábora za mestom, aký sme poznali pred iestimi rokmi v Českom Krumlove, tentoraz v Horovskom Týne pod Plzňou. Odtiaž bol iba skok k húevnatým a svojráznym Chodom. Preiel som to niekožko ráz pei, tento kraj ma vežmi zaujal. Bol som nanajvý znechutený spomienkami na ničivé dielo, ktoré som videl pred rokmi na umave. 0 čo som bol radej, keď som prechádzal práve po rozhraní umavy a Českého lesa a videl s láskou upravené, pestované dediny, záhrady a polia, sady a lesy. Tu zostalo pôvodné obyvatežstvo so svojou rečou, so svojimi zvykmi a tradíciami, so svojou vizáou, autentické, príalivé a zaujímavé. Aký to bol kontrast s tou hromadou polocigánov, pozháňaných z východných tátov Európy, ktorých sme videli pred dvomi rokmi v Chvalinách! Aký rozdiel medzi krajom nenarueným nenávisou a vojnou, a krajom iba pár kilometrov na východ či západ. Domalice, Horovský Týn a Chodsko, to bola moja vojenská rekreácia, tam som si kompenzoval mučivé spomienky zo spáleného kraja, ktorý, na počudovanie, bol krají, príalivejí ne tento, avak práve o to smutnejí. Z manévrov umavských mi zostalo mnoho pálčivých otázok, ktoré čakali na odpoveď.
Jan Mlynárik se narodil 11. února 1933 ve Fižakovu v rodině kováře. Vyrostl a ev. a. v. základní kolu vychodil v Zeleném (na Ipli), gymnázium v Lučenci absolvoval v roce 1952, Filosofickou fakultu Karlovy univerzity v roce 1957. V letech 1957-1959 učil historii na Vysoké kole múzických umění v Bratislavě. V roce 1963 obhájil hodnost Kandidáta historických věd (CSc, PhDr.). V roce 1967 se habilitoval v oboru československých dějin na Univerzitě Komenského (Doc.). Pro odpor proti přepadení Československa v srpnu 1968 musel odejít z vysoké koly a do roku 1981 pracoval jako kulisář ND v Praze a později jako topič v kavárně Slavia v Praze. Mezi prvními podepsal Chartu 77, působil v disentu. V roce 1981 jej na 13 měsíců uvěznili a pak vypověděli do Spolkové republiky Německo. il ve Waldkraiburgu (Bavorsko), odkud se vrátil v roce 1990 do Prahy, kde převzal post docenta na Filosofické fakultě KU a současně se stal poslancem Federálního shromádění ČSFR za VPN (Verejnos proti násiliu). V roce 1992 zaloil Svaz Slováků a stal se jeho předsedou. V roce 1998 obhájil před Vědeckou radou Filosofické fakulty KU profesuru novodobých českých a slovenských dějin.
Ve vědecké práci se věnoval politickým a sociálním dějinám Československa, publikoval 12 monografií. Za normalizace měl zákaz publikovat, sazba rukopisů jeho knih (vznik ČSR, M. R. tefánik a dalí) byla zničena. Za normalizace publikoval ve Svědectví, Listech a zahraničných časopisech.
V Německu spolupracoval s rozhlasovými stanicemi Hlas Ameriky, BBC, Deutschlandfunk a zejména se Svobodnou Evropou. Ze spolupráce s touto stanicí vznikly ekologické komentáře (Ekológia po slovensky, DANUBIUS Praha 1994) a soubor historických prací (Diaspora historiografie 1969-1989, IPEź Praha 1998).
Ján Mlynárik v Německu publikoval díla Der erste Angriff des Kommunismus gegen die Tschechoslowakei (Die Slowakische Räterepublik von 1919), Mnichov 1984, Thesen zur Assiedlung der Deutschen aus der Tschechoslowakei 1945-1947, Mnichov 1985, Česká inteligencia na Slovensku (1918-1938), Kolín n. R. 1987, Cesta ke hvězdám a svobodě (M. R. tefánik 1907-1919) Mnichov 1989, Praha 1991. V roce 1984 vydal dílo Českí profesori na Slovensku I. (vydavatelství DANUBIUS). Ve vydavatelství IPEź Praha v roce 1999 vydal Ruzyňské meditace (dopis synovi z ruzyňského vězení). Je éfredaktorem čtvrtletníku Slovenské rozhžady (od roku 1994). Je editorem díla Dominika Tatarky (Písačky), díla Ivana Dérera (Antifierlinger) a Karla Goliatha-Gorovského (Zápisky ze zakázaného světa).
- konec citace -Pouité zdroje:
Mlynárik, J.: Causa Danubius, vydavatelství Danubius, Praha 2000 ? strany 250-263 + ivotopis na obálceEingegeben: 11.10.2005